Martin Fedor

Martin Fedor sa vo februári a marci 2012 zúčastní viacerých debát s občanmi. Osobne ho môžete stretnúť v nasledujúcich mestách:

15.2. - KANIANKA (DK, 17:00), “Politická abeceda”

19.2. - ZVOLEN (Divadlo J.G.Tajovského, 17:00), “Sedem so zárukou”

20.2. - SPIŠSKÁ NOVÁ VES (MKC Reduta, 17:00), “Sedem so zárukou”

21.2. - KOŠICE (Historická radnica, 17:00) “Sedem so zárukou”

23.2. - POPRAD (MsÚ, 17:00), “Sedem so zárukou”

24.2. - PREŠOV (DJZ, 17:00), “Sedem so zárukou”

26.2. - STARÁ TURÁ (Hotel Lipa, 15:00), “Politická abeceda”

27.2. - BÁNOVCE NAD BEBRAVOU (Hotel Arkadia, 17:00), “Politická abeceda”

29.2. - STREDA (športhotel Alexandra, bývalý Wili, 16:30) “Politická abeceda”

1.3. - ŽILINA (OC Dubeň, 17:00), “Sedem so zárukou”

2.3. - PRIEVIDZA (KaSS, 17:00), “Sedem so zárukou”

3.3. - TRENČIANSKE TEPLICE (Kursalon, 16:00), “Sedem so zárukou”

5.3. - TRENČÍN (Kino Metro, 17:00), “Sedem so zárukou”

6.3. - NITRA (PKO, 17:30), “Sedem so zárukou”

7.3. - PARTIZÁNSKE (Bowling centrum, 17:00), “Politická abeceda”

8.3. - TRNAVA (Divadlo J.Palárika, 17:00), “Sedem so zárukou”

9.3. - BRATISLAVA

Galéria z podujatí:
“Politická abeceda”

“Sedem so zárukou”

Žasnem, s akou ľahkosťou si zvykáme. A nerozumiem, že akoby to takmer nikoho zo zodpovedných neznepokojovalo a neprekvapovalo. Akosi si ľahko zvykáme na vraj uniknuté prepisy odposluchov, rôzne evidentne zavádzajúce informácie, alebo zjavné podvrhy. Zvykáme si, že ich média radi publikujú a že mnohí ľudia si podľa nich aj vytvárajú svoju mienku. Najmä pred voľbami je zjavne vhodný čas na „šokujúce úniky” na preverenie ktorých už nebude čas.
Som veľmi zvedavý, kedy zodpovední predstavitelia štátu mienia oficiálne pripustiť, že máme problém. Lebo máme. Pripustenie problému je jasný signál, dovnútra štátu i do zahraničia. Znamená, že si problém uvedomujeme. A to zasa znamená, že ho mienime riešiť, čo obyčajne znamená prijatie nejakých opatrení. Normálne sa iný postup považuje za neobvyklý. My sa zatiaľ tvárime, že sa nič nedeje.

Posúďte sami.

Koncom novembra minulého roku sa na internete objavili prepisy odposluchov pochádzajúce z Vojenského obranného spravodajstva. Boli realizované nedávno a boli autentické. V tom čase sme to ešte mohli považovať síce za veľmi nepríjemný incident veľkého rozsahu, ale povedzme že izolovaný.

O mesiac spis Gorila. V ňom síce zatiaľ nevieme posúdiť, koľko % obsahuje autentického, ale že časť informácií unikla zo SIS a tajná služba nedokázala uchrániť utajované skutočnosti zo svojho prostredia, je zjavné. Povedzme, že toto sa dá pochopiť: ide o udalosti spred mnohých rokov, ako sme sa dozvedeli, odvtedy informácie putovali po politikoch, redakciách, polícii, prokuratúre a ktovie kde ešte.

Ibaže o ďalší mesiac, v januári, sa objavila Sasanka, prepisy komunikácie Sulík-Kočner z nedávneho obdobia. Autentickosť potvrdili samotní aktéri, a pôvodca monitoringu ich komunikácie už nikoho veľmi nezaujímal. Čosi-kdesi utrúsila polícia, že od nej určite nič neuniklo, a tým záujem zhasol.

Na ďalší diel sme už nepotrebovali ďalší mesiac. Sasanka II. prišla po niekoľkých dňoch. Tentokrát už vôbec nikoho nezaujímalo, odkiaľ a ako…

Nikoho už asi ani neprekvapí ak sa zverejnia tesne pred voľbami ďalšie bombastické prepisy „odposluchov”.
V prípade Sasanky, pretože ide o sms správy, dá sa teoreticky pripustiť, že do ich úniku nie je zapletený žiadny štátny orgán (správy mohli zostať uložené v telefónoch oboch občanov a uniknúť odtiaľ). Teoreticky. Ibaže to je mimoriadne slabá útecha v kontexte, ktorý som opísal. A ak by to tak bolo, potom nerozumiem, prečo zodpovední predstavitelia vlády alebo rezortov, pod ktoré spadajú štátne orgány s právomocou vykonávať odpočúvanie, nenašli vhodný spôsob, ako ubezpečiť verejnosť, že naše bezpečnostné orgány nie sú deravé ako rešeto. Alebo zneužívajú svoje možnosti?
Pravdaže nás musí zaujímať obsah utajovaných skutočností, odposluchov alebo domnelých odposluchov. Či už naznačujú kriminálne konanie, alebo „iba” hanebné politické konanie. Ibaže tým sa problém nekončí.

Množstvo a frekvencia únikov informácií, ktoré ako celok alebo ich časti vykazujú znaky utajovaných skutočností, a pochádzajú z monitorovania komunikácie osôb, naznačujú chyby a zlyhania obrovských rozmerov. Či ide o zodpovednosť zo strany príslušných štátnych orgánov. Alebo ide o nelegálne aktivity súkromných osôb pôsobiacich mimo štátnych orgánov.

Dokonca ani vláda, ktorá by prijala tézu, že už má iba „svietiť a kúriť”, sa nemôže tváriť, že sa nič nedeje.

Nie, nebude pravdaže reč o „tom” bode g. Len sa mi vidí, akoby sme sa v poslednom čase krútili okolo samého gé.

Minuloročná odpočúvacia kauza vo vojenskom obrannom spravodajstve - môžeme jej hovoriť „kauza G”. A potom samozrejme - „spisy G”. Pod písmenom G je aj slovo galiba, a pod ňu sa schová aj najnovšia „sasanka”. Nie, nechcem písať ani o nadšení, ktoré „spisy G” vyvolávajú medzi politikmi, neschopnými formulovať vecnú agendu a program krátko pred voľbami.
Žiaľ, najmä politici zo stredopravých strán po sebe teraz strieľajú a predháňajú sa v obviňovaní. Akoby im nedochádzalo, že ak konfliktom chcú zviditeľniť a zachrániť seba, kriticky oslabujú možnú alternatívu voči hroziacej vláde jednej strany.
Popri tom už nezostáva priestor ani ochota debatovať o riešeniach. A v tejto atmosfére nám uniká, akú obrovskú ranu dostáva dôveryhodnosť prakticky celého spektra bezpečnostných inštitúcií, rezortov obrany aj vnútra, spravodajských služieb, polície… Nielen v očiach našich občanov, ale aj v očiach zahraničia. A už vôbec nikto nehovorí: čo s tým…

Zvlášť o zahraničí hovorím preto, lebo nežijeme na izolovanom ostrove. Naša schopnosť zabezpečiť vnútornú aj vonkajšiu bezpečnosť závisí aj od stupňa dôvery, aký požíva Slovensko. V skutočnosti to znamená dôveru konkrétnych inštitúcií u partnerov v NATO a EÚ. Tie naše dostávajú kauzami ťažkú ranu.

Konali, ako mali? Nech sa vyšetrovania skončia akokoľvek, jedno je jasné už dnes: určite nie všetky a každý. Dávnejšie, ale aj celkom nedávno. A kde bola kontrola? Časť domáceho publika je rozrušená (najväčšia časť znechutená), ale v zahraničí si kladú aj takéto otázky: Unikajú tu tajné informácie, akoby ich vyvážali vagónmi? Čo z toho sú politické hry? Rozohrávajú ich dokonca ľudia zvnútra bezpečnostných inštitúcií? Bude Slovensko krajinou, kde jedna politická kríza (pád vlády a predčasné voľby) spustí lavínu… čoho vlastne?

Takže nielen kvôli priamym aktérom G-káuz považujem za dôležité dôkladne veci vyšetriť. Paralelne musíme hovoriť o tom, ako zlyhaniam predchádzať. Dôvera vo funkčnosť bezpečnostných inštitúcií sa bude obnovovať ťažko. Aj takéto kauzy nás však musia posunúť dopredu.

Ak sa kauzy G nestanú aj bodom obratu - v zmysle nastavenia presných pravidiel fungovania a kontroly - budeme riskovať, že Slovensko sa bude neustále zmietať v divokých a mútnych vodách spravodajských hier. A ostane len nedôvera, znechutenie a …nestabilita. Potrebujeme nové a odvážne riešenia. Viaceré inštitúcie aj vzťahy medzi nimi budú musieť fungovať inak ako doteraz.

1. Musíme do budúcnosti dôslednejšie oddeliť politické inštitúcie a ich zodpovednosť od orgánov, ktoré majú konať nezávisle. To sa týka aj ministerstva (ministra) vnútra a polície. Tu máme ešte jeden veľký problém navyše. Policajný zbor trpí po každých voľbách zmenami, neistotou.

Som presvedčený, že v prospech nezávislosti aj stabilizácie pomôže už obyčajná zmena spôsobu, akým je menovaný policajný prezident. Aby nebol závislý od jednej osoby ministra vnútra, ale aby ho do funkcie menovala vláda (na návrh ministra vnútra). A ešte niečo. Menovaniu by malo predchádzať vypočutie v príslušnom parlamentnom výbore. Kandidát na policajného prezidenta by mal predložiť verejnosti svoju predstavu, mal by byť podrobený otázkam, a to všetko verejne ešte predtým, než mu vláda zverí do rúk veľkú zodpovednosť.
2. Kontrola. Musíme oddeliť kontrolovaných od kontrolórov. Myslím, že veľa ľudí pozná pocit, že radový policajt alebo policajný funkcionár nekonal tak, ako mal. Možno išlo o pocit oprávnený, možno nie. Ale veľa ľudí sa rozhodne ani sa len nesťažovať, pretože tí, ktorí by mali byť kontrolovaní, a tí, ktorí kontrolujú, majú k sebe veľmi blízko a spadajú pod jedného šéfa. Táto „ostražitosť” sa týka aj ľudí vovnútri polície a ozbrojených síl, ak získajú poznatky o nesprávnom alebo nezákonnom postupe kolegov. A to nie je zdravé.
Vyňatie inšpekcie v polícii aj v armáde, spod ministrov vnútra a obrany, a ich nezávislé postavenie vytvorí silný kontrolný mechanizmus. Dá ľuďom väčšiu istotu, že sťažovať sa má zmysel. Vrátane istoty pre poctivých policajtov a príslušníkov armády.

Za dvadsať rokov sme na Slovensko raz s väčším, inokedy s menším úspechom urobili rôzne reformy. Dokonca aj v rezortoch, kde reformy išli ťažko, slabo, alebo dodnes neprinášajú efekt, aký by sme si želali - aj tam sa čo-to udialo. Systém spravodajských služieb máme taký, ako ho „nastavili” pred dvadsiatimi rokmi.

Možno bude budúca vláda musieť zriadiť osobitný post člena vlády, ktorý dostane za úlohu urobiť dôkladný „audit” kompetencií, činností, úloh a nástrojov našich spravodajských služieb. Každopádne je najvyšší čas pre ich uvážlivú reformu, a azda aj redukciu ich počtu. To všetko by malo vyústiť do nového zákona.

Osobitnou kapitolou je lepšia kontrola najcitlivejšieho nástroja, ktoré používajú bezpečnostné zložky. Teda nasadzovania informačno-technických prostriedkov(ITP), v rámci toho aj odpočúvania. Ide o zásah do súkromia na jednej strane, bez ktorého sa však tieto služby nezaobídu a nesmú mať zviazané ruky. Musíme ale zvýšiť účinnosť kontroly, aby sme pochybenia nevyšetrovali dodatočne, ale čo najviac im predchádzali. Ide o dôveru našich občanov k bezpečnostným zložkám, ide o dôveru zahraničia. A ide aj o to, aby sme škandálom predchádzali, a nie sa v nich utápali. Takýto návrh efektívnej kontroly je na stole, vychádza z dobrých skúseností v zahraničí, a ako autor návrhu som presvedčený, že jeho presadeniu nám zabránili iba predčasné voľby.

Od ich výsledku, samozrejme, záleží, čo sa podarí presadiť po nich. Ocitli sme sa v mimoriadne chúlostivom bode a potrebujeme odvahu pre nové riešenia.

odkaz na pôvodný text: tu

Pred nami sú dva mesiace do predčasných parlamentných volieb a mne sa zdá, že Slovensko obchádzajú dve nebezpečné pasce.

Najskôr pár slov k tomu, o čom niet sporu. Informácie z dokumentu, ktorý sa objavil na internete pod názvom „gorila”, musia byť prešetrené. Presnejšie je: znovu prešetrené. Orgány činné v trestnom konaní, pretože nik iný na to nemá zákonné možnosti, musia bez pochybností oddeliť pravdy od poloprávd a lží.
Týmto dokumentom, údajne disponovali ľudia zo spravodajských služieb, veľa policajných funkcionárov, prokurátorov aj ministrov vnútra počas troch volebných období . Preto za rovnako dôležité ako tvrdenia o politikoch, štátnych funkcionároch, finančných skupinách či súkromných osobách považujem potvrdiť alebo vyvrátiť, či v tejto veci doteraz konali dôsledne orgány činné v trestnom konaní.
Naozaj došlo k zametaniu pod koberec, ako sa to dnes naznačuje? A kde? V spravodajskej službe, na polícii, na prokuratúre…? Alebo všade? Niektorí naznačujú, že áno. Lenže ak áno, potom sa tak dialo počas troch ministrov vnútra, počas niekoľkých vedení policajného zboru a viacerých jeho dôležitých útvarov, počas troch volebných období od roku 2006, vrátane toho súčasného.
Preveriť túto okolnosť považujem za dôležitú preto, lebo politici prichádzajú aj odchádzajú, niektorí skôr, iní neskôr, dobrovoľne alebo nedobrovoľne… a všetci sú počas výkonu funkcie aspoň pod akou-takou kontrolou verejnosti. Ale orgány činné v trestnom konaní nie sú pod takou kontrolou verejnosti, mali by byť stabilné a konať nezávisle. Na politikoch, aj na politických preferenciách voličov.
V spise „gorila” sa však tvrdí, že namiesto toho sa (niektorí) zaoberali intrigami, obchodmi, vzájomným vydieraním a ktovie čím ešte. A toto by bolo pre budúcnosť štátu ešte horšie ako zopár úplatných politikov.
Áno, vedome píšem, že horšie, a ako politik a člen politickej strany riskujem, že budem okamžite obvinený z gorilej povahy. Prečo takto riskujem?
Pretože tvrdím, že ak je to pravda, tolerovanie takéhoto stavu by znamenalo, že vyšetrovanie sa nebude riadiť zákonmi, ale politikárčením… a že politické „odchody” jedných a „príchody” iných sa nebudú riadiť súťažou politických programov, výsledkov a voľbami, ale intrigami, mediálno-spravodajskými hrami, vydieraním, a to za výdatnej asistencie bezpečnostných zložiek. Toto by bolo obrovsky nebezpečné.
Preto sa musíme dozvedieť, čo z „gorily” je pravda. Vrátane toho, čo nie je pravda - a ako to vzniklo, aby sa to jedného dňa objavilo na internete, akurát náhodou tesne pred voľbami.
Čím môžu k dôslednému vyšetreniu „gorily” prispieť politici? Ak hovorím politici, myslím všetkých do jedného: starých, nových, začínajúcich, „presluhujúcich”, nazvite si ich akokoľvek, podľa vlastného výberu. Čím môžu politici prispieť dovtedy, dokiaľ o vierohodnosti vieme málo a počas troch volebných období nestačila na to, aby vyšetrovacie orgány vzniesli jedno-jediné obvinenie? Dokiaľ sa môžeme riadiť iba tým, že jednému aktérovi z „gorily” veríme, že s vecami, ako sú tam opísané, nemá nič spoločné alebo sa v súvislosti s ním vôbec nestali alebo sa stali, ale inak. A inému neveríme ani slovo a posielame ho rovno do horúcich pekiel.
Predovšetkým si myslím, že podporiť objektívne a dôsledné vyšetrovanie nemajú politici robiť tak, že sa budú búchať do pŕs pred kamerami. Výzvy politikov, aby sa o veciach v „gorile” napísaných diskutovalo, aby sa politici predháňali vo vyjadreniach, čo je a čo nie je pravdepodobné, aby sa navzájom obviňovali či dávali ruku do ohňa za to, že jedni sú čistí ako alabaster a iní namočení až po krk - to všetko smeruje v skutočnosti k tomu, že sa v skutočnosti budú miešať do vyšetrovania. Celú vec totálne spolitizujú. Budú podporovať podozrenia, že pár týždňov pred voľbami sledujú iba svoje politické alebo osobné ciele.
Jednoducho vzbudzujú podozrenie, že nebyť predčasných volieb, „gorila” sa neobjaví na internete a nikto by nerobil vôbec nič. Proste by mlčali. Ako doteraz.
Na jednom príklade vysvetlím, čo mám na mysli. Ako postupoval parlamentný Výbor pre obranu a bezpečnosť koncom minulého roka, v kauze prevalených odpočúvaní vo vojenskej spravodajskej službe. Išlo vtedy o mimoriadne nepríjemné informácie z aktuálneho volebného obdobia valiace sa takpovediac on-line. Náš parlamentný výbor konal, ale iba do chvíle, kedy celý prípad prevzali orgány činné v trestnom konaní. Takto sme sa dohodli. Kde začala konať prokuratúra a/alebo polícia, tam by sa už politici nemali angažovať.
Prípad „gorila” je úplne rovnaký. V skutočnosti nerozumiem, ako sa dá merať „úprimný záujem” politika o dôsledné vyšetrenie akurát tým, ako silno sa búcha do pŕs a verejne vyhlasuje… no, nech vyhlasuje čokoľvek. Pretože osem týždňov máme každý politický aj osobný motív: napríklad aj minister Miškov, alebo aj minister Lipšic, napríklad kandidáti Obyčajných ľudí, alebo aj ja. Všetci, ktorí v vo voľbách o osem týždňov kandidujú.
V tom spočíva prvá pasca. A dva mesiace pred voľbami považujem za povážlivé informovať verejnosť o čiastkových zisteniach, a obzvlášť zo strany ktoréhokoľvek politika. Jednak preto, že keď sa roky v tejto veci nevyšetrilo nič, vzbudzuje to podozrenie: takže roky nič - a teraz za pár dní máme výsledky? Podozrenie z účelového podávania informácií verejnosti sa ponúka, či už bude oprávnené alebo nie. Navyše, podľa Trestného poriadku má právo informovať iba orgán činný v trestnom konaní, a nie politici. Možno si niektorí spomenú, ako sa v minulosti oprávnene protestovalo, keď premiér Mečiar informoval o vyšetrovaní únosu prezidentovho syna tak, aby vyvolával dojem, že išlo o „samoúnos”… alebo keď premiér Fico a minister vnútra Kaliňák informovali o „dôkazoch” v prípade Hedvigy Malinovej, a mnohí tvrdia, že tiež účelovo.
Do pasce sa týmto spôsobom nedostávajú politici, pretože oni ju len nastavujú. Do pasce sa dostáva spoločnosť. Neviem, či si niektorí politici uvedomujú, čo môže byť odvrátenou stranou politizácie vyšetrovania „gorily”. Keď sa ukáže, že informácie nie sú pravdivé, alebo ich nemožno preukázať konkrétnym osobám, nastane znechutenie. Bez ohľadu na to, kde je pravda. A naopak, aj keby obnovené vyšetrovanie zrazu dospelo k expresným obvineniam - môže zostať pocit, že išlo o politiku. Čím viac politizácie, tým viac otázok: A prečo odstíhali jedného, a iného nie, keď ich „gorila” spomína neúrekom? Vyšetrilo sa všetko a dôsledne, alebo len výberovo, a teda znova išlo o politiku?
Samozrejme, že nie som naivný: idú voľby. Budú „gorilu” naďalej politizovať, jedni obviňovať, iní „vyšetrovať”, ďalší z tieňa podkurovať… len aby nedali „gorile” zísť z novinových strán, televíznych spravodajstiev a predvolebných diskusií. Prečo?
Práve v tom spočíva druhá pasca. Že predvolebnú kampaň prekryjú škandály. Na tom môžu mať záujem iba politici a politické strany, ktoré inú agendu nemajú, iba podpaľovať škandály. A možno aj majú, ibaže s ňou vybuchli. Teraz sa pokúšajú zabaliť Slovensko do jedného veľkého škandálu, popri ktorom nezostane čas (a mediálny priestor) na nič iné.

Čím dôkladnejšie sa im toto podarí, tým viac sa môžu ľudia po 10. marci čudovať, aká vláda vznikne.

Čo bude robiť.

Aká bude jej agenda.

Aby sme sa nečudovali…

Link na originálny článok tu.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Nie som si úplne istý, či to platí vždy a doslova. Ale pokúsiť sa treba. Mám rád výrok prezidenta Eisenhowera: „Páni, prestaňte diskutovať, riešte problém.”

Rokovania nášho parlamentného Výboru pre obranu a bezpečnosť (VOB) bývajú aj „husté”, aj konfliktné, aj politicky, občas aj vecne. Ale už od začiatku tohto volebného obdobia som vycítil, najskôr z osobných rozhovorov, a potom aj v diskusiách vo výbore, akoby nastala vzácna zhoda: pokúsime sa zmeniť dosiaľ veľmi formálny „dohľad” nad používaním odpočúvania.

Niekedy pred letom sme sa vo výbore dohodli na pracovnom termíne. Návrh pripravíme do konca roka. Pretože o probléme nestačí diskutovať, treba ho riešiť, v júni som začal na konkrétnom návrhu pracovať. O spoluprácu som požiadal aj ministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú a jej legislatívu.

Najskôr to boli podrobné debaty s ľuďmi z polície, prokuratúry aj spravodajských služieb, o ich skúsenostiach, často negatívnych. Potom analýza zahraničných modelov v európskych krajinách, kde kontrola funguje lepšie. Napokon hľadanie správneho legislatívneho riešenia… Paragrafované znenie sme dokončili v októbri. Akurát týždeň predtým, keď padla vláda a boli vypísané predčasné voľby.

Návrh som mal hotový na stole, lenže ako s ním vyjsť? Keď: a) všetci už budú myšlienkami inde; b) môže sa stať objektom predvoleného licitovania?

Dosť sklamaný som návrh odložil do zásuvky pracovného stola…

… a ani v zlom sne by mi nenapadlo, za akých okolností ho odtiaľ vytiahnem.

Navrhujeme posilnenie kontroly na dvoch pilieroch:

1. Právo občanov na informovanosť

Povinnosť informovať občana o nasadení odpočúvania, po jeho ukončení, máme dnes v Trestnom poriadku. Týka sa však len prípadov, kedy bolo odpočúvanie nasadené v súvislosti s trestným konaním.

Náš návrh zavádza takúto povinnosť pre všetky štátne orgány, ktoré používajú ITP (teda vrátane spravodajských služieb). Po šiestich mesiacoch od ukončenia bude mať štátny orgán povinnosť oznámiť občanovi, že boli voči nemu nasadené ITP.

Takáto informovanosť je kľúčová. Umožní totiž občanovi, aby sa vôbec dozvedel, že bol odpočúvaný. A každý jeden takýto občan sa bude môcť obrátiť na Ústavný súd, ktorý preskúma, či išlo o oprávnený zásah do jeho súkromia.

Totiž aj podľa dnešnej legislatívy je odpočúvanie najkrajnejší nástroj v boji proti organizovanému zločinu a pri ochrane záujmov štátu. V podstate, laicky povedané, ide o akúsi výnimku z ústavných práv občanov. Ktorýkoľvek štátny orgán, ktorý má na to právo, mal by o nasadenie odpočúvania žiadať iba vtedy, ak ide o naozaj vážne dôvody, a zároveň ak boli vyčerpané všetky ostatné možnosti. Rovnako súd, ktorý udeľuje súhlas, mal by skúmať, či je žiadosť riadne odôvodnená (myslím vecne, obsahovo, nestačí že formálne) - pretože iba vtedy ide o zákonné nasadenie odpočúvania. Ibaže dnes: kde niet žalobcu (občania nevedia, že boli odpočúvaní, okrem afér, akú zažívame v týchto dňoch) - tam niet ani sudcu.

Samozrejme, povinnosť štátnych orgánov nebude možné naplniť vo všetkých prípadoch. O výnimku z tejto povinnosti však bude musieť ten, kto využil inštitút odpočúvania, požiadať súd v každom jednom prípade osobitne. A aj keď súd výnimku udelí (občan nebude informovaný), aj tieto výnimky budú podliehať kontrole zo strany VOB.

Tým som sa dostal k druhému pilieru návrhu:

2. Zvýšenie právomocí parlamentnej kontroly

Pravdaže nie je predstaviteľné, aby celý parlamentný výbor „nabehol” kontrolovať informácie v takej citlivej oblasti. Navrhujeme, aby sa z členov VOB vytvárala pracovná skupina, podľa môjho názoru najlepšie vo formáte 1+1 (jeden zástupca koalície, jeden z opozície). Takáto pracovná skupina poslancov by mala prístup ku všetkým dokumentom, ktoré súvisia s nasadzovaním ITP. Kontrola by sa vykonávala priebežne, ale aj na základe podnetov občanov.

Čo je dôležité: pôjde o „námatkovú” kontrolu. Aká je situácia dnes? Dokumenty súvisiace s odpočúvaním (žiadosť a povolenie) prakticky nikto nekontroluje. Pochopiteľne, že s týmto pocitom sa pracuje inak, ako keď budú autori žiadostí aj súhlasov vedieť, že ktorýkoľvek jednotlivý prípad nemusí zostať naveky neprístupný očiam „zvonku”.

Očakávam, že už iba potenciálna možnosť, že niekto bude mať kedykoľvek možnosť preskúmať tieto dokumenty v každom jednom prípade - že takáto možnosť automaticky zníži počet takých prípadov, kedy je zákonná procedúra splnená iba formálne. A kedy je v skutočnosti odpočúvanie nezákonné, pretože nespĺňa kritérium nevyhnutnosti, vecnej opodstatnenosti…

Udalosti posledných dní sa miestami javili ako zlý sen. Nikto nepochybuje, že máme problém. Potrebujeme nové, odvážne a razantné riešenie.

Domnievam sa, že proti prvému pilieru navrhovanej zákonnej úpravy (právo občanov na informáciu o odpočúvaní vlastnej osoby) by nemali byť námietky. Viem, že proti kontrole poslancami námietky sú. Ideálnejšie by vraj bolo zriadiť nejaký nezávislý inštitút, zložený povedzme z akejsi rady „starších”, všeobecne nespochybniteľných autorít.

Možno aj k tomu raz dospejeme. Bohužiaľ sa obávam, dnes to nie je reálne. Viete si predstaviť troch, piatich alebo hoci len jedného človeka, ktorý by bol celospoločenskou aj odbornou autoritou v tejto oblasti? A kto by ho vybral alebo zvolil? Parlamentná (koaličná) väčšina? Prezident? Vláda?

Aj obavu z úniku informácií cez poslancov-kontrolórov považujem do veľkej miery za predsudok. Už dnes máme výbor na kontrolu udeľovania previerok od NBÚ. Jeho poslanci sa dostanú k naozaj citlivým informáciám. Zatiaľ sme, chvalabohu, škandál nemali. Poslanci-kontrolóri by boli viazaní mlčanlivosťou a podriaďovali by sa prevereniu na detektore lži (a môžeme hovoriť aj o ďalšich mechanizmoch). V prípade úniku informácii by zároveň boli prví „na rane”. V skutočnosti si myslím, že takýmto kontrolórom nebude čo závidieť.

Žijeme v reálnom svete a máme reálne problémy. Teraz potrebujeme riešenie nové, odvážne, razantné - ale aj reálne. Naše riešenie takým je.