Vláda sa vo svojom programe zaviazala, že „pripraví zmeny vo fungovaní a organizácii spravodajských služieb s cieľom predchádzať únikom utajovaných materiálov a zabezpečiť rast dôveryhodnosti tajných služieb“. Prekvapila ma táto zvláštna formulácia.

Naozaj sú hlavným problémom spravodajských služieb úniky utajovaných materiálov?   Alebo sú iba vonkajším prejavom ich stavu? Potrebujeme zmeniť organizáciu spravodajských služieb kvôli zvýšeniu ich dôveryhodnosti? Má byť hlavné kritérium funkčnosti, že služby pracujú najlepšie, keď o nich nepočuť? Pravdaže nie.

Spravodajské služby potrebujú zmeny. Priority by mali však vyzerať inak. Ich reforma by mala byť postavená na 3 pilieroch:

1. Ciele a úlohy
Spravodajské služby musia dostať presnejšie úlohy  a ciele. Dnes sa často prekrývajú. Dlhodobo som sa prihováral za zlúčenie dvoch vojenských spravodajských služieb; v tejto veci súhlasím s novou vládou. Zmyslom však nemá byť sama „organizačná zmena“.

Služby pracujú podľa starých, prekonaných zákonov. Zatiaľ však neprebehla  odborná a tobôž nie politická diskusia o cieľoch a úlohách spravodajských služieb pre potreby nášho štátu. Ani programové vyhlásenie ma nepresvedčilo, že v tom má vláda jasno. Zmeny predsa nepotrebujeme v prvom rade kvôli „zvýšeniu dôveryhodnosti“ spravodajských služieb, ako si to vláda zapísala. Zmeny potrebujeme, aby efektívnejšie plnili úlohy, ktoré od nich štát naozaj potrebuje.

2.  Nástroje
Až z takejto jasnej predstavy (o úlohách a cieľoch) vyplynú právomoci a nástroje, aké by spravodajské služby mali mať. Aj tie boli definované príliš dávno; nezodpovedajú dnešnej realite, bezpečnostnej, technologickej…
Zároveň ide o veľmi citlivú otázku. Viaceré nástroje spravodajskej práce sú na hranici ústavných práv občanov. Možno sa v programovom vyhlásení vlády táto oblasť skrýva pod ničnehovoriacim slovom „fungovanie“. Alebo sa vláda pri písaní programového vyhlásenia chcela vyhnúť akejkoľvek jasnej ambícii, ako to urobila aj v iných oblastiach. Akokoľvek, z vládneho programu sa nedá vyčítať nijaký jasný názor. Bez názoru sa nemajú robiť zmeny. A aby boli užitočné, ani sa tak nedajú robiť. 

3. Kontrola
Vládny program na túto oblasť nezabudol. Vláda sa zaväzuje navrhnúť „efektívnejšie mechanizmy kontroly spravodajských služieb a ostatných zložiek pracujúcich spravodajskými metódami“. Aj tu sa však vláda vyhla presnejšej formulácii.

V demokratických krajinách poznáme viacero modelov kontroly spravodajských služieb: parlamentný aj mimoparlamentný. V minulom volebnom období sa predstavitelia za stranu Smer-SD (vo Výbore pre obranu a bezpečnosť NR SR) prikláňali k zvýšenej parlamentnej kontrole. Pripravil som návrh zákona, nedal sa už riadne prerokovať kvôli predčasným voľbám. Parlamentnú kontrolu na paritnom koalično-opozičnom princípe – a jej silnejšie právomoci - považujem v situácii jednofarebnej vlády za naliehavejšiu a účinnejšiu ako hľadanie „nezávislých kontrolórov“, ktorých by potom zvolila pohodlná vládna väčšina v parlamente. (Alebo by ich vyberal prezident, ktorý sa kedysi priznal, že sa cíti byť členom Smeru.)

Aj preto som za programové vyhlásenie vlády nehlasoval. Nie preto, že opozícia má byť apriori proti. Ani mi v ňom nechýbali záväzné štatistické ukazovatele, každý vládny program je „próza“. Aspoň by však mala mať hlavu a pätu. A nemal by byť len bianco papier, ktorý dovolí robiť ministrom čokoľvek – a ešte sa aj odvolávať na „plnenie“ vládneho programu.

Možno nebude. Trvalo však len pár rokov, kým demokratická pravica vyšla z defenzívy a začala diktovať politickú agendu aj tempo na jedno celé desaťročie. Myslím si, že vtedy pomohli najmä dva predpoklady:
Opozičné (najmä stredopravé) strany dokázali naformulovať silnú agendu: ich priority boli veľmi podobné pri všetkých rozdieloch, ktoré medzi sebou mali. A dokázali zrozumiteľne spolupracovať v strategických otázkach. Voliči tak jasne videli, že dokážu spolu aj vládnuť.

Samozrejme, tentoraz kríza môže trvať dlhšie. Ale nemusí. Otvorené sú všetky scenáre:

• Stredopravé strany v opozícii môžu predĺžiť vzájomný súboj (čo už niektorí skúšajú). S cieľom utrhnúť si jedno-dve percentá pre seba. Alebo pod vplyvom sebaklamu, že ich bratovražedný boj voličom nakoniec učaruje.
• Niektoré z našich strán preukážu schopnosť spolupracovať.
• Do povolebných trosiek 2012 vstúpi nová strana. Môže to byť začiatok novej dôveryhodnej alternatívy. Ale s rovnakou pravdepodobnosťou môže krízu predĺžiť a stredopravú alternatívu ešte viac drobiť.

Na čo nesmieme rezignovať

Naša politika nemôže rezignovať na veľké témy. Stredopravá politika zostala bez lídra. Skutočný líder – osoba, alebo strana- sa rodí na agende, nie naopak. Boli sme úspešní vtedy, keď sme ponúkli ambicióznu agendu, ktorú voliči považovali za dôležitú.

Stredopravá politika na Slovensku sa nesmie vzdať ambicióznej agendy. V ekonomike nemôžeme skĺznuť k populizmu a musíme zostať rešpektovanou stranou aj pre odborníkov.

Stredopravá politika sa však musí vzdať „technokratického“ makro-pohľadu, ktorý nás vzďaľoval od ľudí. Agendu veľkých reforiem voliči stredopravých strán pochopili a podporovali, pretože ambiciózne a perspektívne posúvala Slovensko dopredu. Ale aj ľudia – naši tradiční voliči - chcú mať svoje istoty dnes.
Nie sú to zasnívaní rovnostári. Ani populisti volajúci po tvrdej ruke. Želajú si však prirodzený poriadok vecí na úradoch, v školstve, v zdravotníctve, v polícii, súdnictve… Oprávnene sa cítia byť občanmi, ktorí sa každý deň dosť narobia (mnohí za stále neveľkú mzdu), aby sa k nim štát správal primerane slušne. Aby im služby poskytoval ochotne a v primeranej kvalite.

Stredopravá politika sa dnes musí stať politickou oporou pre ľudí, čo pracujú, platia dane, riadne sa starajú o rodiny, sú zdravo ambiciózni voči sebe aj voči krajine, pritom nečakajú zázraky ani pečené holuby… Čo však od štátu (a politikov) očakávajú, to je istota kvalitných služieb štátu, lebo na ne odviedli dane, a teda majú na ne právo.

Politika zdravého rozumu

Som presvedčený, že tradičná opora stredopravých strán - stredná vrstva - dnes od nás očakáva práve toto: Normálnu politiku „zdravého rozumu“. Politiku, ktorá hovorí k veciam každodenného života.

Živnostník s voľnou (nelicencovanou) živnosťou nechápe, načo sa vôbec musí ísť registrovať na akýsi úrad a prečo mu nestačí nejaké registračné číslo z daňového úradu.

Chcete si - ako rodina - zásadnejšie zrekonštruovať byt alebo pristaviť čosi k domu, a potrebujete stavebné povolenie, kde je počet byrokratických úkonov dlhší ako telefónny zoznam väčšiny slovenských firiem.

Bolo vám požehnané dieťa, a strávite pár dni behania po niekoľkých úradoch (pretože údajne podporujeme priaznivejšiu demografiu).

Patríte k tým, stále skôr šťastnejším, ktorí sa banke zadlžili na celý život, aby si kúpili byt… na katastrálny úrad musíte zájsť dvakrát (raz so žiadosťou o vklad, druhýkrát po list vlastníctva - a zakaždým znovu zaplatíte v rovnakej veci), potom na miestny úrad (kvôli zmene pobytu) a napokon na políciu kvôli občianskemu.

Prakticky všade, kde je čosi spojené so službami štátu (alebo s pravidlami, ktoré určuje štát) - narazíte na stratu času a energie. Pritom by malo ísť o záujem štátu, aby ste ich mohli venovať práci alebo rodine.

Áno, nie všetky témy budú „ľudové“. Agenda, ktorá definuje charakter štátu a často aj jeho prežitie, nesmie vypadnúť z nášho slovníka. Efektívnejšia obrana, užšia spolupráca medzinárodne a bezpečnostných rezortov vnútroštátne. Vyňatie policajného prezidenta spod priamej podriadenosti ministra a nezávislá inšpekcia. To sú príklady tém, ktorým sa venujem. Malo by to byť akési minimum v tejto oblasti, na ktorom sa vedia stredopravé strany dohodnúť - a zaviazať sa voči voličom.

Pravé istoty

SDKÚ-DS musí lepšie počúvať ľudí. Ale v SDKÚ-DS si nemôžeme dovoliť niesť sa len na vlne verejnej mienky. To by bol koniec tejto strany. Smer-SD dokázal dobre sformulovať pocit veľkého počtu voličov. Menej už dokázali sformulovať konkrétnu agendu. My musíme byť poctivejší.

Usilujme sa o prinavrátenie našich bývalých priaznivcov. Títo ľudia od nás očakávajú vecnú politiku zdravého rozumu, nie populizmu. Nezachráni nás nikdy nekončiaca debata o ľudovej, modernej, kresťanskej alebo občianskej strane. Je to prázdna debata, kým ju nenaplní agenda.

Okrem sebareflexie aj pokory od nás ľudia čakajú aj zdravé nápady, iniciatívy, programy… aby štát fungoval efektívne, aby politika prispievala k jeho modernizácii a uľahčovala každodenný život. Toto sú skutočné istoty. A takéto pravé istoty sa musia stať alternatívou k ľavicovým, neuchopiteľným a emocionálnym „istotám“ strany Smer.

Nemyslím si však, že v súčasnej situácii máme hľadať stratenú dôveru tam, kde nikdy nebola. V prvom kroku by sme sa mali usilovať stať sa opäť preferovanou stranou pre 250 tisíc voličov, pretože takúto ambíciou považujem dnes za dostatočne vysokú aj realistickú zároveň.

Myslím si, že SDKÚ-DS má potenciál na to, aby sa postupne znovu stala univerzálnou stranou pre ľudí „zdravého rozumu“, so zdravými nárokmi na štát, ale aj na seba… a prirodzene, aj na SDKÚ-DS a jej politikov.

Takýto kontrakt pre voličov aj pre samých seba by sme mali uzavrieť na Kongrese SDKÚ-DS 19. mája.

Spoločné obstarávanie akejkoľvek komodity v rezortoch obrany a vnútra, to je len polovica myšlienky, aby sa naozaj podarilo dosiahnuť zamýšľaný účel. Teda nakupovať lacnejšie.

Najskôr krátko z archívu. Minulý rok v auguste som v blogu „Stop rezortizmu“ o.i. napísal:

„Neexistuje vážna prekážka k spoločnému plánovaniu dopĺňania a obnovy výzbroje a výstroje pre rezorty obrany (armádu) a vnútra (políciu) v prípade nákupu podobných komodít. Vojaci aj policajti napríklad nakupujú pištole, aj jedni aj druhí sa potrebujú obliecť a obuť. Spoločné obstarávanie by logicky tlačilo ceny nadol.“

Nasleduje úryvok z aktuálneho programového vyhlásenia vlády:

„V procese obstarávania (vláda) využije spoločné projekty vyzbrojovania s ostatnými bezpečnostnými zložkami…“ Nový minister obrany v tejto súvislosti pre médiá uviedol: „Pri komoditách, ktoré súvisia s ministerstvom obrany a vnútram, budeme úzko spolupracovať“ a ako príklad uviedol „pištole“…

Z mojej strany to bol len jeden z mnohých návrhov s cieľom znížiť vysokú náročnosť na financie bezpečnostného sektora. Príklad „pištolí“ bol použitý len ilustratívne, pretože sú iné možnosti, kde spoločný postup ministerstiev vnútra a obrany môžu priniesť oveľa vyššie úspory. Som však rád, keď si dobré nápady osvoja aj v radoch politických oponentov. Doteraz mám podobnú skúsenosť iba s politickými partnermi z bývalej vlády.

Ibaže v tomto prípade mám isté pochybnosti, či noví ministri obrany a vnútra mienia používať správne aj podstatu pôvodnej myšlienky. Pretože spoločné obstarávanie akejkoľvek komodity v rezortoch obrany a vnútra, to je len polovica myšlienky, aby sa naozaj podarilo dosiahnuť zamýšľaný účel. Teda nakupovať lacnejšie.

Predpokladom, že sa účel naplní, totiž nie je jednorazové spoločné obstarávanie.

Prvým predpokladom skutočne efektívneho spoločného obstarávania je stredno- a dlhodobé strategické plánovanie. To znamená zladenie stredno- a dlhodobých obstarávacích plánov v rezortoch vnútra a obrany. Ale o takom sa v programovom vyhlásení nepíše.

Zato nám programové vyhlásenie vlády v rezorte obrany sľubuje odklad reformných plánov najmenej do konca tohto roka. Čo znamená, že než sa začne niečo diať (v súlade s dlhodobými plánmi), uplynú v ideálnom prípade… také dva roky.

Druhým predpokladom zlacnenia obstarávania, prostredníctvom spoločného obstarávania rezortov vnútra a obrany, je kontrola. Aby si ministri alebo ich úradníci nevyrobili nejaké „spoločné plány“ tak, že o nich budú vedieť len oni, a na také prípady, ktoré nakoniec dopadnú ešte horšie, ako keby sa obstarávalo v každom rezorte osobitne.

Preto by som považoval za správne, a jedine efektívne, ak by koordinované stredno- a dlhodobé obstarávacie plány rezortov vnútra a obrany najskôr prerokovala vláda, a mohol by ich kontrolovať parlament.

Nejde o podozrievanie. Myslím, že takýto postup by mal hneď tri užitočné efekty aj pre samotných ministrov obrany a vnútra:

1. vláda by na seba prevzala zodpovednosť, že v jej funkčnom období zabezpečí potrebné zdroje na to, čo schváli,

2. informácia o tom, čo sa chystá, bude verejne dostupná, v predstihu, aj v dlhodobejšom kontexte,

3. ministri sa takýmto spôsobom vyhnú podozreniam, prečo spoločne - a práve teraz - nakupujú to, čo práve nakupujú.

Ani o tom sa v programovom vyhlásení nič nepíše, ani to tam už momentálne nikto nedopíše. Budeme sa však vlády a ministrov postupne pýtať. Podľa ich odpovede ľahko zistíme, ako bola „cover verzia“ pôvodnej myšlienky v skutočnosti pochopená.

P.S.: Som zvedavý na ďalšie „inovatívne“ myšlienky (z prejavu premiéra k PVV) v oblasti obrany a bezpečnosti, ktorými by jednofarebná vláda presvedčila, že nebude opäť len vládou údržbárov.

Predseda výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Martin Fedor upozornil, že vyhlásenie vlády mlčky obchádza niektoré problémy v obrane.

BRATISLAVA 3. mája (WEBNOVINY) - Bez jasného názoru sa problémy obrany a bezpečnosti riešiť nedajú, myslí si predseda parlamentného Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Martin Fedor (SDKÚ-DS).

Reagoval tak na programové vyhlásenie vlády, ktoré v stredu 2. mája predstavil na pôde parlamentu premiér Robert Fico.

„Premiér hovorí o inovatívnych riešeniach. Do programového vyhlásenia zabudli napísať, ako si ich predstavujú,“ kritizoval Fedor (SDKÚ-DS) časť o obrane a bezpečnosti.

Očakával, že politickú silu vlády využijú na ľahšie presadzovanie neodkladných vecí. Poznamenal, že nič také vo vládnom vyhlásení nie je.

Programové vyhlásenie odkladá naliehavé reformy

Fedor hodnotí pozitívne, že sa vláda zaväzuje k širšiemu konsenzu v otázkach obrany a bezpečnosti. „Rovnako je správne, že chcú využívať spoločné obstarávanie v rezortoch obrany a vnútra, ale aj na nadnárodnej úrovni. Z toho mála konkrétností, ktoré sú tam zapísané, som rád zmienke o aktívnych zálohách,“ zhodnotil.

Ilustračné foto SITA/Michal Burza
Dodal však, že vyhlásenie vlády mlčky obchádza problém, že naše ozbrojené sily zaostávajú v plnení medzinárodných záväzkov na dohodnutej úrovni (Force Goals). Okrem toho programové vyhlásenie oznamuje ďalší odklad naliehavých reforiem v ozbrojených silách, skonštatoval Fedor.

„Je škoda, že strácame ďalší čas analýzou zanalyzovaného. Predpokladal som, že stav ozbrojených síl je predmetom všeobecnej zhody. Riešenia sú otázkou politickej vôle. A tú v programovom vyhlásení nevidím,“ uviedol Fedor k záväzku vlády pripraviť rozvojový plán až ku koncu roka.

„Rád by som sa pomýlil, ale týmto spôsobom vláda nestihne nič podstatné. Ale veď ani nenapísali, čo stihnúť chcú,“ dodal.

Riešenie spravodajských služieb sa Fedorovi páči

Vládny program spomína aj zlúčenie vojenských spravodajských služieb, ktoré Fedor vníma kladne. Podľa neho by takéto zlúčenie prinieslo vyššiu efektivitu, ale pripomína, že celý sektor spravodajských služieb musí prejsť reformou.

Ilustračné foto gizmodo.com
Považuje za nutný nový zákon, ktorý určí rámec fungovania spravodajských služieb, ich ciele a úlohy, nástroje a prostriedky a treba riešiť aj kontrolné právomoci, čo je podľa neho téma na diskusiu. Na otázku, či by nebolo najefektívnejšie zlúčiť všetky tri spravodajské služby, a teda aj civilnú (SIS) odpovedal, že taký krok by nepriniesol očakávaný efekt.

Bývalý minister obrany Ľubomír Galko (SaS) tiež podporuje zlúčenie vojenských spravodajských služieb. Upozornil ale na ich kontrolu, myslí si totiž, že “právomoc výboru je slabá a nedostatočná, hrozí riziko úniku informácií”.

Pozdáva sa mu vznik nezávislého kontrolného orgánu pozostávajúceho zo zástupcov napríklad sudcov, prokuratúry alebo ľudí menovaných prezidentom.

Na otázku, či považuje za lepší návrh zlúčenie len vojenských spravodajských služieb alebo spolu s nimi aj civilnej služby odpovedal, že nemá problém podporiť oba návrhy, ale osobne sa prikláňa k samostatnej civilnej a samostatnej vojenskej spravodajskej službe.

Zdroj: http://www.webnoviny.sk/slovensko/problemy-obrany-vyriesi-iba-jasny-na/494923-clanok.html?from=section_article

Na jednej strane som rád, že je verejný záujem o kauzy a škandály. Aj to nás môže posunúť dopredu. Nedovoliť zodpovedným tváriť sa, že sa nič nedeje.

Internetová doba, ktorú žijeme, však umožňuje každému tvrdiť hocičo. Ďalší tomu môžu uveriť ako skutočnosti. Ovládnutie mediálneho priestoru pred voľbami konšpiráciami, neoverenými (a neoveriteľnými) „zaručenými“ tvrdeniami môže ťažko zorientovať voličov v tom, kto a s akým programom sa uchádza o ich dôveru.

Treba ale aj povedať, že spravodajským hrám by sa nemohlo dariť, keby ich ochotne nesprevádzali snaživé interpretácie politických pološialencov, a mne je ľúto, že sa toto konštatovanie týka aj niektorých prirodzených politických partnerov.

Musím priznať, že sme nikdy nedokázali pracovať spôsobom „na hrubé vrece hrubá záplata“, odpovedať v tejto špinavej hre „marketingovo“ efektívne. Na paranoidné videnie sveta nemáme schopnosti. A na sprosté urážky nemáme povahu. Niekedy to považujeme aj za „pod úroveň“ toho, čomu by sa politika mala venovať. Chyba? Možno, aj keď som presvedčený, že zdržanlivosť je cnosť aj v politike.

Osobne si myslím, že cieľom týchto spravodajských hier nebolo iba ničenie politického konkurenta. V mnohých prípadoch ide o prekrytie zlyhania, alebo len neschopnosti formulovať politické vízie a programy. Málokto dokáže prichádzať s inovatívnymi a realistickými nápadmi, ktoré teraz Slovensko potrebuje urgentne - a v tom zase vidím silu SDKÚ-DS.

Myslím, že sa to týka aj oblasti obrany a bezpečnosti, ktorú považujem za „nadrezortnú“ úlohu štátu. Navyše finančne veľmi nákladnú úlohu.

Najskôr dve informácie z tých dní.

1. Slovenský a český šéfovia generálnych štábov armád sa dohodli, že sa pokúsia o spoločný nákup rádiolokátorov a guľometov. Český náčelník generálneho štábu hovorí o trojstrannej spolupráci aj s Poľskom. Nie je rozhodnuté. Vojaci totiž potrebujú politický súhlas…

2. Minulý týždeň som navštívil leteckú základňu v Prešove. Videl som aj vrtuľníkový trenažér, na ktorom cvičia vojenskí piloti. Ostal som zaskočený, keď som počul, že piloti polície, ktorí sa cvičia na obsluhu rovnakých vrtuľníkov, cvičia v zahraničí…

A teraz niekoľko faktov z oblasti „obrany a bezpečnosti“.

Ani za 15 mesiacov od nástupu do pádu vlády sa žiaľ nepodarilo dotiahnuť nevyhnutné modernizačno-reformné plánovanie v našej armáde do realistického výsledku. (Česi to stihli za nejakých 10 mesiacov.) Zato suma, ktorú budeme musieť na modernizáciu armády v najbližších rokoch zo štátneho rozpočtu vynaložiť, bola vedením ministerstva obrany vyčíslená - vo výške 3,3 mld eur. Pozor! Nehovorím o čerpaní každoročných rozpočtov Ministerstva obrany (v tomto roku 798 miliónov eur). Reč je o 3,3 mld eur (100 mld starých korún) nad rámec každoročných rozpočtov.

Niet sporu o tom, že slovenská armáda potrebuje masívne modernizovať. Považuje ale niekto 3,3 mld eur v priebehu najbližších rokov za sumu, ktorá je v možnostiach Slovenska?

Najdôležitejšia otázka preto znie: Odkiaľ na to vziať? Žiaľ, vláda ani vedenie rezortu obrany nenavrhli nič. Je nereálna predstava, že zmodernizujeme armádu spôsobom, akoby sme si vyberali kompletne novú kuchyňu z katalógu Ikea. Ibaže v tomto prípade za 100 miliárd korún.

Odpovedajú na túto hlavnú otázku budúcnosti aspoň teraz kandidujúci politici a politické strany? Nebudem vás presviedčať o ostatných, uvediem, za čím stojí SDKÚ-DS.

1. Nadnárodná spolupráca. Potrebujeme odvahu a vynaliezavosť v oblasti, ktorú naznačili rokovania slovenského a českého náčelníka generálneho štábu pri nákupe guľometov. Potrebujeme politickú vôľu na medzinárodnú spoluprácu pre oveľa rozsiahlejšie modernizačné projekty.

Spoločné obstarávania, ale aj zdieľanie vojenských spôsobilostí a kapacít, spoločný výcvik, logistika a servisovanie môžu významne šetriť zdroje. Nesmú preto zostať akousi „doplnkovou“ metódou pri modernizácii našej armády. Musia sa stať prioritou. Tento trend už dlhšie využívajú aj bohatšie európske krajiny, pretože pochopili, že individuálne nevyhnutnú obnovu a modernizáciu nezvládnu.

V SDKÚ-DS sme presvedčení, že prvoradou úlohou slovenskej vlády a ministra obrany po voľbách musí byť takáto cieľavedomá iniciatíva. Silné nasadenie sa v prospech zapojenia Slovenska do nadnárodných modernizačných projektov.

2. Prekonať rezortizmus. Príklad z Prešova, ktorým som začal, zasa ukazuje, čo potrebujeme vnútroštátne. Rezorty obrany a vnútra musia dostať jasný politický pokyn, že obrana a bezpečnosť sú nadrezortná úloha štátu. Ide o také nákladné položky z verejných zdrojov, že sa musí skončiť tradičný „rezortizmus“.

V končiacom sa volebnom období som plne podporoval rušenie nevýhodných zmlúv po bývalej vláde a podobné iniciatívy. V rovnakom čase sa však, ako hotová vec, oznamoval nákup dvoch prepravných lietadiel Spartan za 100 mil. eur, vysúťažených bývalou Ficovou vládou. Nešlo mi do hlavy, prečo sa nikto ani nezamyslel, či nedokážeme zabezpečiť prepravné potreby lacnejšie – a pre potreby armády aj vnútra spoločne.

Existuje viacero iných príkladov, kde môžu rezorty obrany a vnútra lepšie spolupracovať, a teda šetriť zdroje. Dlhodobé plánovanie spoločného obstarávania príbuzných komodít je iba jednou z nich. Toto by mala byť druhá priorita v sektore „obrana a bezpečnosť“, navyše kontrolovaná parlamentom.

Často opakujem, že kríza priniesla tlak na efektivitu. Tých 3,3 mld. eur potrebných investícií do modernizácie armády nenájdeme na ulici. Naopak, bude pokračovať silný tlak na šetrenie aj v každoročných rozpočtoch.

Preto tvrdím, že v obrane a bezpečnosti sme sa dnes dostali na križovatku. Treba zvýšiť efektívnosť fungovania štátu aj v tejto oblasti. Požadovať viac zdrojov je nerealistické. Potrebujeme však aj nevyhnutne začať s masívnou modernizáciou. Som presvedčený, že silná nadnárodná spolupráca a tiež užšia medzirezortná spolupráca medzi ministerstvami vnútra a obrany budú napokon východiskom.

K tomu nám však nepomôžu nepomôžu paranoidné konšpiračné teórie ako súčasť predvolebného boja 2012. A to ani tie vytiahnuté zo šuflíka s názvom obrana a bezpečnosť.

Pomôže len jasná vízia, program a politici schopní tento program realizovať. Pretože Slovensko a jeho vláda budú musieť nájsť odvahu pre nové riešenia aj v sektore obrany a bezpečnosti.